Otca biskupa Vojtaššáka som najprv poznala len „z obrázku“. Nesmierne blízkym sa mi stal v momentoch, keď som zo svedectiev počula, ako reagoval pri spôsobovanom utrpení vo väzení a pri vyšetrovaniach. Reagoval s tichosťou a láskavým pohľadom, v pokojnej tichosti nesenia utrpenia, ktoré bolo naozaj surové, hoci bol už v staršom veku. Bolo mi jasné, že keby bol len „formálne“ tichý a pokorný, nedokázal by to takto niesť a reagovať. Musel tak žiť aj dovtedy, byť láskavý už pred uväznením…
Vždy, keď mám možnosť stretnúť kňaza, ktorý otca biskupa ešte osobne zažil, pýtam sa ho, aký bol naozaj? Aké mal postoje ku konkrétnemu človeku pred sebou? Ako reagoval pri tom či onom? Je milé stretnúť, hoci z rozprávaní, na chvíľu osobnosť tak veľkú, ale s poníženým, trpezlivým srdcom, s láskavými postojmi k ľuďom a láskavým pohľadom. Som vďačná Bohu za svedectvo jeho života a viery.
Sr. Fabiola