Spomínam si veľmi rád na svojich starých rodičov, ktorí mali v izbe starodávnu skriňu s ešte starodávnejším obsahom. Obyčajne som pred nedeľou, keď sa doma poupratovalo, šiel na lov k starým rodičom. V tej skrini totiž boli uložené časopisy: Posol Božského Srdca, Hlasy z misií, Svätá rodina… podielové knihy SSV. Toto všetko bohatstvo starí rodičia strážili pre nás, svojich vnukov… Mohli sme si ich požičať, prečítať a vrátiť. V časopise Svätá rodina som sa prvýkrát stretol s menom Ján Vojtaššák. Bol šéfredaktorom i autorom. Už som bol pobirmovaný, keď prebehla správa, že odišiel do večnosti. V čase mojej kňazskej formácie to bolo rozprávanie očitých svedkov, kňazov, ktorí ho osobne poznali.
Keď som bol asi pred 25 rokmi s miništrantmi pri hrobe Božieho sluhu Jána Vojtaššáka v Zákamennom, reagovali moji mladší spoločníci: „Na pomníku nie je kríž, ale zložené ruky k modlitbe. Asi preto, aby sme sa za neho modlili,“ vraví jeden, „a možno preto, že sa v živote veľa modlil.“ Zložené ruky na jeho pomníku nad hrobom v zákamenskom cintoríne vystihujú hlavný znak jeho kresťanskej svätosti: ducha modlitby. Pri svojej návšteve v Levoči nás dnes už svätý pápež Ján Pavol II. povzbudil, aby sme začali diecéznu fázu procesu beatifikácie.
Mons. Štefan Sečka
spišský diecézny biskup