27. 10. 2017: Pápežská diplomacia a Mlčiaca cirkev 1945 – 1965

V posledný októbrový štvrtok tohto roka sa starobylý palác Marcianum v historickom centre Benátok, sídlo Fakulty kánonického práva sv. Pia X., stal dejiskom mimoriadneho vedeckého podujatia, medzinárodnej vedeckej konferencie Mlčiaca cirkev a pápežská diplomacia 1945 – 1965.

V predvečer konferencie vyšiel na stránkach talianskeho katolíckeho denníka Avvenire celostranový článok jedného z účastníkov, profesora padovskej univerzity Gianpaola Romanata, s príznačným názvom Priveľa mlčania o Mlčiacej cirkvi. Hoci článok z pera vynikajúceho historika bol pre talianskeho čitateľa bezpochyby v mnohom poodhalením neznámych historických svetov, je tichou iróniou, že sám v istom zmysle pokračoval v onom “mlčaní o Mlčiacej cirkvi”, ktoré kritizoval. Najmä v mlčaní o Slovensku, ale aj o mnohých ďalších faktoch a súvislostiach cirkevných dejín prvých povojnových desaťročí. Jeho článok však bezpochyby nie je odrazom zlej vôle autora, ale skôr nedostatkov, ktoré sa prejavujú v samotnej historickej vede, v stave jej poznania a v schopnosti šíriť ho do verejnosti.

Zamyslením nad týmito a ďalšími metodologickými problémami, smerovaním a deziderátmi výskumu pápežskej diplomacie a jej vzťahu k stredovýchodnej Európe a k Mlčiacej cirkvi otvorila vedeckú časť podujatia jeho spoluorganizátorka, profesorka Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského, členka Pápežského výboru pre historické vedy a autorka týchto riadkov Emília Hrabovec. Vo svojom “Úvode do konferenčnej práce” zdôraznila, že napriek rôznosti tém a perspektív veľká väčšina vedeckej literatúry venovanej pápežskej diplomacii 20. storočia sa sústreďuje na západnú Európu, zatiaľ čo východ kontinentu, možno s výnimkou Ruska, ktoré priťahuje istú pozornosť, zostáva na okraji vedeckého záujmu. Takýto reduktívny postup odzrkadľuje objektívny historický význam veľkých západných veľmocí, ale aj nedostatok širších výskumných tradícií, jazykové bariéry a istú kultúrnu formu mentis, ktorá sa vyvinula nielen za posledné desaťročia politického rozdelenia kontinentu, ale aj v dlhých predchádzajúcich obdobiach, keď národy stredovýchodnej Európy, alebo “katolíckeho pásu” od Litvy cez Poľsko, Slovensko, Maďarsko až po Chorvátsko, boli zväčša bez vlastných autonómnych štátnych entít a etatisticky nastavený svet vrátane historického ich prakticky nevnímal. Vyjadrené s istým zjednodušením, západný historik naďalej rozmýšľa v historicko-geografických a geopolitických kategóriách fixovaných na priestor, ktorý by sme mohli nazvať “malou karolovskou Európou”, ktorú však zároveň identifikuje s Európou ako takou.

Svoj diel zodpovednosti za tento stav majú však aj rozdielne metodologické prístupy a pramenné základne, využívané západoeurópskymi historikmi a historikmi v bývalých komunistických štátoch. Západná historiografia dáva prednosť prístupu, ktorý čerpá hlavne z fondov západných ministerstiev zahraničných vecí, z memoárov a pozostalostí niektorých kľúčových politických alebo cirkevných historických protagonistov Vatikánu alebo západných štátov. Tématicky sa sústreďuje na rekonštrukciu celkových medzinárodných súvislosti a rozhodovacích procesov a línií konania Svätej stolice, resp. na perspektívu centra a dlhého trvania (v zmysle longue durée), na medzinárodnú politiku a jej veľkých protagonistov alebo na sociálne a kultúrne transformačné procesy v západnej Európe, zatiaľ čo vnútorné politické súvislosti sovietskeho bloku, konkrétne vzťahy a dynamika moci alebo národné osobitosti jednotlivých štátov východného bloku, rekonštruovateľné iba na základe prameňov straníckeho štátu, vyžadujúcich špecifické jazykové a historické kompetencie, jej unikajú. Veľká časť historikov pochádzajúcich zo stredovýchodnej Európy naopak vychádza prevažne alebo výlučne z národných prameňov, predovšetkým straníckych, a niekedy až priveľmi detailne rekonštruuje udalosti na národnej a regionálnej úrovni, nevenuje však temer žiadnu pozornosť externým faktorom, medzinárodnému kontextu alebo aj samotnej Svätej stolici, ktorú vníma paradoxne iba cez prizmu straníckych prameňov. Iba zriedkavo zohľadňuje aj výsledky výskumov kolegov z iných postkomunistických štátov, ťažko prístupné predovšetkým v dôsledku vzájomných jazykových bariér.

Spojiť tieto “paralelné líne” výskumu, prehĺbiť historicko-teologickú interdisciplinaritu a porovnávacie štúdie, rozšíriť pramennú bázu aj o cirkevné pramene, aj keď sú prístupné v oveľa menšej miere alebo dosiaľ vôbec nie sú prístupné, ako je to v prípade prameňov vatikánskych z obdobia pontifikátov Pia XII. a jeho nástupcov, zostáva jednou z hlavných úloh súčasného medzinárodného historického spoločenstva a bolo aj úlohou, ktorú si stanovila benátska konferencia. Navyše, po viacerých prestížnych vedeckých konferenciách, ktoré sa v posledných rokoch sústreďovali na vatikánsku východnú politiku počas pontifikátov Pavla VI. a Jána Pavla II., chcelo benátske vedecké stretnutie obrátiť pohľad na dve desaťročia, ktoré im predchádzali: od bezprostredne povojnového prechodného obdobia, už poznačeného silným vplyvom komunistických strán a prvými perzekúciami Katolíckej cirkvi v stredovýchodnej Európe, cez smutnoznáme roky päťdesiate v znamení totálnej izolácie krajín stredovýchodnej Európy a najtvrdšieho prenasledovania Cirkvi uzatvorenej v mlčaní a svedectve, až po prvé otvárania sa, predchádzajúce diplomatickým rokovaniam, ktoré vošli do historických análov ako vatikánska východná politika. Tento prístup chcel okrem iného podčiarknuť potrebu rozšíriť pohľad na pontifikát Pia XII. z preferovaného vojnového obdobia aj na poldruha povojnového desaťročia a zdôrazniť „hermeneutiky kontinuity“ medzi potifikátmi a pri všetkom rešpekte voči osobitostiam a rôznostiam jednotlivých historických období vyhnúť sa optike diskontinuity a fraktúram, ktoré rozdeľujú dejiny Cirkvi na rôzne „predtým“ a „potom“.

V tomto duchu sa niesla aj benátska konferencia, ktorej iniciátormi a spoluorganzátormi boli Spišská diecéza, Fakulta kánonického práva sv. Pia X. v Benátkach a Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave v spolupráci s Pápežským výborom pre historické vedy, Univerzitou v Padove a Slovenským historickým ústavom v Ríme. V historickej aule benátskej fakulty ju otvorili kardinál Jozef Tomko, benátsky patriarcha Franceso Moraglia a prezident Pápežského výboru pre historické vedy Bernard Ardura. Po úvodných metodologických reflexiách autorky konceptu podujatia pokračovalo stretnutie prednáškami venovanými jednotlivým tématickým oblastiam. Mirosław J. Lenart z Univerzity v Opole predstavil cirkevnopolitickú dimenziu otázky nových poľských západných hraníc, emeritný rektor Lublinskej univerzity Stanisław Wilk analyzoval vzťah kardinála Wyszyńského a pápežov Pia XII. a Jána XXIII. Emília Hrabovec hovorila o vývoji v postoji pápežskej diplomacie voči Československu 1945-1965, o faktoroch, ktoré ho podmieňovali, o rôznosti cirkevnej a politickej situácie a vnímania Svätej stolice v českých krajinách a na Slovensku a o roli slovenského a českého exilu vo vzťahoch k Vatikánu a v tomto kontexte sa sústredila okrem iného na postavu biskupa Jána Vojtaššáka,požiadavky, ktoré československý “ľudovodemokratický” i komunistický režim spájal so spišským biskupom a postoj Svätej stolici k tejto mimoriadnej cirkevnej i naŕodnej osobnosti. Róbert Letz z Univerzity Komenského pokračoval príspevkom o procese proti trom slovenským biskupom, András Fejérdy z Maďarskej akadémie vied o probléme nominácie biskupov vo vzťahu medzi Svätou stolicou a komunistickým Maďarskom, Roberto Scagno z Univerzity v Padove o odraze studenej vojny v perzekúcii gréckokatolíkov v Rumunsku. Mimoriadne zaujímavé poznatky priniesol referát riaditeľa Historického archívu Štátneho sekretariátu Johana Ickxa, venovaný dosiaľ neznámym pokusom Pia XII. nadviazať v rokoch 1945-1947 diplomatický kontakt s Moskvou.

Popoludňajší blok konferencie mal ťažiskovo historicko-teologický a kanonistický charakter a sústredil sa na obraz a definíciu mučeníctva a svätosti a priblíženie osobností, ktoré odmietli kompromisy s režimom i s nárokmi na katolícky život. V jeho rámci referovali Józef Kijas z Kongregácie pre kauzy svätých a Ádám Somorjai zo Štátneho sekretariátu, ktorý priblížil politické presvedčenie maďarského kardinála Mindszentyho, do smrti verného konceptu svätoštefanskej cirkvi a jednotného Uhorska. Príspevky zhodne ukázali na ťažkosť definovať charakter a povahu mučeníctva. Je mučeníkom iba obeť prenasledovania, ktorá in odium fidei prišla o život, teda obeť krvavého mučeníctva, alebo aj oveľa početnejšie prípady svedkov hrdinského kresťanského života, ktorí sa stali obeťou „bieleho“, nekrvavého mučeníctva ako výsledku dlhodobo znášaných perzekúcií a utrpenia, ale bez preliatia krvi? Diskusie ukázali aj skutočnosť, že zoznamy mučeníkov alebo veľkých osobností partikulárnych cirkví, ktoré sú známe v medzinárodnom cirkevnom i svetskom kontexte, sa obmedzujú na osobnosti, o ktorých boli publikované historické práce v niektorom zo svetových jazykov alebo ktoré ešte za života hrali úlohu relevantnú aj na politickej úrovni alebo pochádzali z medzinárodne známych národných spoločenstiev, zatiaľ čo mimoriadne osobnosti, ktorým sa venuje iba národný historický výskum alebo ktoré pochádzali z národov, ktoré v čase ich mučeníctva nemali vlastný národný štát, teda aj osobnosti slovenské, zostávajú napriek svojmu mimoriadnemu svedectvu medzinárodnému spoločenstvu neznáme. Aj tu sa pre medzinárodnú historickú vedu otvára široký priestor pre porovnávacie štúdium a syntézu.

Účastníci konferencie sa zhodli v mienke, že na rozdiel od väčšiny konferenčných podujatí, ktoré majú často repetitívny charakter, prinieslo benátske podujatie zásadné nové poznatky a prispelo k odbúraniu rôznych historicky neoverených, ale hlboko zakorenených schématických predstáv. Zo slovenského hľadiska je mimoriadnym úspechom, že konferencia vniesla do historického diskurzu dosiaľ v zahraničí prakticky neznámu slovenskú problematiku a predstavila medzinárodnému publiku veľkú osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka. Rozšírené príspevky spolu s ďalšími staťami budú publikované vo vatikánskom vydavateľstve.

Emília Hrabovec

Záverečný príhovor Mons. štefana Sečku

Vďaka svedectvu mučeníkov a vyznávačov sme si zachovali vieru, ktorú nám odovzdali svätí Cyril a Metod. V strednej Európe a Slovensko nie je výnimkou, máme skúsenosti z prenasledovania, ktoré sa udialo počas rokov komunistického režimu. Som hrdý na to, že môj predchodca, Boží sluha biskup Ján Vojtaššák patrí medzi týchto mučeníkov, ktorý svojim hrdinským znášaním krívd a väzenia vydal autentické svedectvo svojej viery a bol vzorom pre všetkých ktorí trpeli pre svoju vieru. Trpel za to, že bol biskupom katolíckej Cirkvi, že bol verný pravde, magistériu Cirkvi, že nechcel robiť kompromisy s komunistickým režimom. Aj napriek tomu, že ho chceli vymazať z dejín, že o ňom nepovedali nič pozitívne, ale neustále očierňovali jeho meno, na Slovensku medzi veriacimi jeho príklad a vzor života a povesť svätosti je stále živý.

Keď sa pozrieme na dnešný svet vidíme, že prenasledovanie, ktoré sa uskutočnilo 50 rokoch minulého storočia sa deje aj dnes a má iné formy. Dnešná doba nás viac než inokedy vyzýva, aby sme odvážne vydávali svedectvo našej viery, aby sme boli verní pravde a nebáli sa povedať, že sme veriaci tak ako mnohí mučeníci a vyznávači, ktorých mená a životné osudy zazneli počas tejto medzinárodnej konferencie.

Chcem sa Vám všetkým poďakovať za vašu účasť na tejto medzinárodnej konferencii. Ďakujem všetkým tým, ktorí ju pripravovali. Ďakujem za Vašu pozornosť.

Mons. Štefan Sečka, spišský diecézny biskup
Benátky 27. 10. 2016