Rozhovor bol uverejnený v online časopise KAPITULA, Diecézny časopis Spišského biskupstva 2/2018 (http://dieceza.kapitula.sk/userfiles/file/kapitula-2-2018.pdf). E-mail: casopis@kapitula.sk.
Pán magister V. Olejník, v súčasnosti ste vedúcim archivárom Archívu Spišského biskupstva v Spišskej Kapitule a v tejto funkcii ste už niekoľko rokov. Ste teda plne kompetentný prezradiť našim čitateľom, aké dokumenty z čias biskupskej služby Božieho sluhu Jána Vojtaššáka sa v archíve nachádzajú.
Náš archív uchováva niekoľko takzvaných archívnych fondov – teda navzájom spolu súvisiacich veľkých súborov dokumentov, ktoré počas svojej existencie vyprodukovala jedna konkrétna inštitúcia, či osoba. Medzi najväčšie takéto fondy patrí Archívny fond Spišské biskupstvo. Obsahuje predovšetkým úradnú korešpondenciu diecéznej kancelárie Spišského biskupstva z rokov 1900 – 1980, ale aj úradné knihy, spisy ekonomického charakteru, napríklad aj vizitačné protokoly z rokov 1629 – 1931 a podobne. A práve v tomto fonde sa nachádza najviac úradnej korešpondencie z obdobia, kedy na spišskom biskupskom stolci bez vonkajšieho obmedzovania pôsobil Boží sluha biskup Ján Vojtaššák – teda z rokov 1921 – 1949. Okrem toho máme v archíve niekoľko menších archívnych fondov, kde sa rovnako dajú nájsť dokumenty k pôsobeniu a činnosti biskupa Vojtaššáka. Asi najvýznamnejším z nich je pekná zbierka korešpondencie biskupa Vojtaššáka, ktorú viedol so svojím synovcom Tomášom Vojtaššákom z väzení a starobincov až do svojej smrti v roku 1965.
Je korešpondencia biskupa J. Vojtaššáka úplná? Ak nie, kde sa príslušné dokumenty nachádzajú?
Súbor korešpondencie biskupa Vojtaššáka zaiste nemôžeme považovať za kompletný, a to z niekoľkých dôvodov. V prvom rade nám úplne chýba jeho osobná korešpondencia. Dnes absolútne nevieme povedať, kde sa podeli biskupove osobné listy, jeho posledná pošta a osobný archív po jeho uväznení a neskoršom odsúdení. Mimo spomínaných zlomkov, ktoré uchoval Tomáš Vojtaššák, nám chýba prakticky celá jeho osobná písomná pozostalosť. Čo sa týka už spomínanej úradnej korešpondencie diecéznej kancelárie v archívnom fonde Spišské biskupstvo, ani tá nie je kompletná. Chýbajú mnohé listy, ktoré v období rokov 1949 – 1951, ale aj neskôr, z archívu povyberali tzv. vládni zmocnenci, dosadení komunistickou mocou na všetky biskupské úrady v Československu. Týkalo sa to, samozrejme, aj nášho biskupstva. Títo zmocnenci mali obrovské právomoci, ktoré potierali osobné práva biskupov i celých úradov – kontrolovali úradnú i osobnú poštu, návštevy, telefónne hovory, postupne prakticky celý život biskupského úradu. Išlo o dnes len ťažko predstaviteľné popieranie osobných slobôd. Nebolo to len nejaké podozrenie z možného odpočúvania telefonátov, alebo čosi podobné. Bola to, povedal by som, otvorená „šikana“ osôb i celého úradu, otvorená kontrola celej činnosti. A práve títo vládni zmocnenci prenikali aj do archívov a účelovo z nich vyberali dokumenty, ktoré sa potom vytrhnuté z kontextov používali v monsterprocesoch proti osobám, nepohodlným režimu. Z tohto dôvodu mnohé dokumenty, týkajúce sa biskupa Vojtaššáka, dnes nemáme možnosť nájsť. Niektoré skončili ako „dôkazový“ materiál v spisoch prokuratúry či súdov, no o mnohých z nich nevieme nič. Samozrejme, že sa to netýka len a len dokumentov, týkajúcich sa biskupa Vojtaššáka. Totalitná moc zbierala využiteľné dokumenty o všetkých svojich odporcoch. Chýbajú nám celé sady dôležitých dokumentov k takým osobnostiam medzivojnovej kresťanskej inteligencie, ako je Ladislav Hanus, Jozef Špirko, pomocný spišský biskup Štefan Barnáš, ale aj k mnohým a mnohým kňazom biskupstva, ktorí boli sledovaní, či nejakým ďalším spôsobom priamo perzekvovaní.
Nachádzajú sa v archíve nejaké dokumenty týkajúce sa korešpondencie J. Vojtaššáka s občanmi židovského pôvodu?
Áno, máme aj úradnú korešpondenciu takéhoto druhu – či už išlo o cirkevnoprávne záležitosti, ako napríklad pristupovanie k sviatostiam, alebo iné úradné listy.
Je našim historikom známa činnosť biskupa Vojtaššáka vo veci prezidentských výnimiek počas druhej svetovej vojny?
V prvom rade treba celú situáciu vysvetliť. Dňa 9. septembra 1941 bol v Slovenskom štáte vyhlásený tzv. Židovský kódex – vládne Nariadenie č. 198/1941 Slovenského zákonníka o právnom postavení Židov. Definoval „Žida“ na rasovom a náboženskom princípe. U osôb, ktoré do tejto definície spadali, vo viacerých rovinách porušoval základné práva, zbavoval ich všetkého nehnuteľného a časti hnuteľného majetku, vzťahovala sa na nich „pracovná povinnosť“ a podobne. Išlo v prevažnej miere o kópiu nemeckých protižidovských zákonov. Tieto rasovo a protinábožensky orientované zákony napadol Vatikán, a aj slovenskí katolícki biskupi – medzi nimi, samozrejme, aj biskup Vojtaššák. Napriek týmto protestom však „Židovský kódex“ reálne platil a jediným legálnym východiskom z uvedenej situácie pre občanov židovského pôvodu boli tzv. prezidentské výnimky. Na základe § 255 tohto zákona bolo totiž možné u prezidenta republiky požiadať o oslobodenie z ustanovení tohto zákona. Ako čoskoro ukázala prax, prezidentská kancelária – ba podľa svedectva niektorých archívnych dokumentov dokonca osobne prezident Tiso – požadovali, aby bola každá konkrétna žiadosť o udelenie prezidentskej výnimky podložená svedectvom nejakej významnejšej náboženskej osobnosti. Biskup Vojtaššák bol jedným z tých, na ktorého sa žiadatelia o prezidentské výnimky obracali s prosbou o podporu svojich žiadostí.
Jestvujú nejaké dokumenty odrážajúce názory a postoje Božieho sluhu biskupa Jána k deportáciám Židov?
Samozrejme. Biskup Vojtaššák viackrát napádal morálnu i právnu opodstatnenosť „Židovského kódexu“. Hneď po jeho prijatí poveril troch profesorov vtedajšej Vysokej školy bohosloveckej v Spišskej Kapitule vypracovať morálny posudok o tomto legislatívnom opatrení. Nesúhlasil s týmto opatrením. Je to zjavné aj z jeho ďalšej korešpondencie – či už pri vybavovaní záležitostí ohľadom krstenia Židov, alebo v písomnom styku s ostatnými biskupmi, pastierske listy, je toho viac. Biskup Vojtaššák spolu s inými katolíckymi biskupmi podal už 12. marca 1942, teda ešte pred začatím deportácií Židov, memorandum, ktoré sa prihováralo za ponechanie Židov na Slovensku. Biskup Ján Vojtaššák bol členom Štátnej rady, jej podpredsedom. Štátna rada bola na periférii politického diania. Jej návrhy a vyjadrenia politické orgány nerešpektovali. Čo sa týka zápisníc, nezachytávajú vždy to, čo sa počas stretnutí Štátnej rady povedalo, na čo reagovali aj samotní jej členovia.
Je možné v Archíve Spišského biskupstva nájsť nejaké dokumenty svedčiace o angažovanosti biskupa J. Vojtaššáka na záchranu Židov pred deportáciami?
Zrejme najvážnejším dokumentom, ktorým sa biskup Vojtaššák spolu s ostatnými všetkými vtedajšími biskupmi Slovenska postavili na obranu Židov, bol spoločný pastiersky list slovenských biskupov z 8. marca 1943. Myšlienky v tomto dôležitom dokumente sú skoncipované na pozoruhodne vysokej právnickej úrovni. Zdôrazňuje sa v ňom, že nijakého jednotlivca, bez ohľadu na národnú príslušnosť, nemožno trestať a prenasledovať bez dokázania jeho osobnej viny. Rovnako nemožno za viny jednotlivca prenasledovať celý národ či národnostnú skupinu, alebo menšinu. Toto sú dôležité vyjadrenia, ktorými sa aj v ťažkej situácii stále platnej protižidovskej legislatívy slovenskí biskupi postavili na obranu rasovo prenasledovaných Židov. Nie sú to frázy. Je to právnický jazyk, obhajoba perzekvovanej skupiny v ovzduší zákonov, namierených proti tejto skupine.
Okrem toho samozrejme jestvujú dokumenty, svedčiace o tom, že sa biskup Vojtaššák priamo zasadzoval za záchranu konkrétnych osôb pred deportáciami. Išlo napríklad o Petra Edmunda Bárdoša, konvertitu zo židovstva a vtedy spišského bohoslovca, neskoršieho kňaza, na ktorého sa tiež vzťahoval Židovský kódex, a to aj napriek tomu, že bol pokrstený ešte pred druhou svetovou vojnou. Biskup Vojtaššák prosil prezidenta Tisa za tohto mladíka, ale aj za celú jeho rodinu. Snažil sa ich vymaniť spod pôsobnosti Židovského kódexu. Rovnako sa zasadil za mnoho ďalších rodín a jednotlivcov. V našom archíve máme dokumenty, ktoré svedčia o jeho intervencii u prezidenta Tisa prostredníctvom úradnej pošty, cez kanceláriu biskupského úradu. Ďalšie žiadosti vybavil prostredníctvom súkromných listov. Podal o tom svedectvo sám pri jeho vyšetrovaní, či počas súdnych pojednávaní.
Doklady o zainteresovaní biskupa J. Vojtaššáka sú aj v iných archívoch. Známa je napr. iniciatíva biskupa Vojtaššáka spojená s pamätným spisom Židov. Katolícki i evanjelickí biskupi dostali tento anonymný spis, v ktorom sa písalo, že deportovaní Židia boli väčšinou povraždení. Biskup J. Vojtaššák poslal ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi list, v ktorom apeloval, aby sa deportácie neobnovili. Sprievodný list biskupa Vojtaššáka sa, žiaľ, dodnes nenašiel, ale o jeho existencii vypovedal v procese v roku 1947 A. Mach. Pamätný spis Židov sa však zachoval v niekoľkých odpisoch v rôznych archívoch.
Je známe nejaké vyjadrenie biskupa Jána z neskorších čias na tému deportácií, či iných podobných osudov židovských spoluobčanov počas druhej svetovej vojny?
V prvom rade treba chápať celkom prirodzenú skutočnosť, že biskup Vojtaššák, ohliadnuc sa po vojne na predošlé udalosti, musel na mnohé skutočnosti spomínať veľmi tristne. Neviem, či jestvuje nejaká jeho osobná výpoveď, nejaké vyznanie o smutných udalostiach, ktoré postihli židovský národ. Vo svojej autobiografii, ktorú napísal tesne pred smrťou v domove dôchodcov v Senohraboch pri Prahe, sa týmto udalostiam nevenoval. Celkovo situáciu okolo vzniku a zániku Slovenského štátu ponechal na objektívne zhodnotenie historikov v budúcnosti. Jestvujú však jeho výpovede pred súdmi – napríklad pred Okresným súdom v Spišskom Podhradí v roku 1947 – z ktorých je zjavné, že Židom pomáhal.
Aký bol postoj biskupa J. Vojtaššáka k žiadostiam o krst židovských obyvateľov a o prijatie do Katolíckej cirkvi v rokoch druhej svetovej vojny?
Biskup Vojtaššák bol pastierom svojho ľudu a diecézy. A ako taký sa snažil dodržiavať cirkevné predpisy a ustanovenia – aj tie o udeľovaní sviatostí. V prípade krstu inovercov vo všeobecnosti – teda nielen Židov – bol viazaný vtedy platným Kódexom kanonického práva z roku 1917. V ňom sa v prípade krstu dospelého zdôrazňovala náležitá príprava vo forme katechumenátu. Dospelý nemohol byť pokrstený bez vedomia a vlastnej vôle, ani bez predošlej prípravy. A toto biskup Vojtaššák dodržiaval. Po prijatí protižidovských zákonov v roku 1941 neúmerne vzrástol počet žiadostí o krst z radov židovského obyvateľstva a kulminoval v roku 1942. Nemožno generalizovať, iste v mnohých prípadoch šlo aj o úprimné konverzie. No štatistika ukazuje, že množstvo žiadostí o krst bolo motivovaných snahou vymaniť sa spod protižidovskej legislatívy. Tieto skúsenosti mali v tomto období aj iné obrady a náboženské denominácie. Biskup Vojtaššák túto situáciu videl. A musel sa rozhodnúť. Iste to nebolo ľahké, úloha pastiera i každej vedúcej osobnosti, ktorá nesie zodpovednosť za zverený ľud, je nesmierne ťažká. Biskup Vojtaššák sa však prejavil ako pravý pastier a zástanca posvätnosti sviatosti krstu. Žiadal od svojich kňazov, aby preverovali úmysly žiadateľov o krst, a aby sa im počas katechumenátu intenzívne venovali. Ako sledujeme v korešpondencii s diecéznymi kňazmi, spočiatku, v roku 1938, trval na dvojročnej príprave, v roku 1939 to bol rok a neskôr od roku 1942 dĺžku obdobia prípravy nešpecifikoval, prípadne žiadal aspoň niekoľko mesiacov. Najčastejšie sa však v tomto období spoliehal na úsudok svojich kňazov.
Ako sa dá všeobecne podľa vás zhrnúť postoj biskupa Jána Vojtaššáka k problematike deportácií židovského obyvateľstva?
Ako som už naznačil, Boží sluha biskup Ján Vojtaššák bol pastierom svojho ľudu, svojej diecézy. Dbal na dodržiavanie cirkevných zákonov. Rovnako bol však obyvateľom novovzniknutého štátneho útvaru – Slovenského štátu, ktorý považoval za dôležitý fakt v dejinách slovenského národa. A ako reprezentant cirkevnej hierarchie sa cítil zodpovedný aj pred svetskými zákonmi. Samozrejme, že nie so všetkými súhlasil. Nebol zaslepený. Videl dôsledky niektorých z nich – deportácie, obmedzovanie osobných slobôd obyvateľstva židovského pôvodu a podobne. On i ostatní katolícki biskupi Slovenska volali v týchto okolnostiach na poplach, písali odmietavé pastierske listy a podobne. Situácia však nebola ľahká. Treba si uvedomiť, že zákon po svojom prijatí zostáva zákonom. Možno ho kritizovať, možno s ním nesúhlasiť, no jeho platnosť tým nenarušíme a jeho prestúpenie je nevyhnutne spojené so sankciami. V mnohom by sa dala vtedajšia situácia počas prenasledovania Židov porovnať s dnešným bojom katolíckych biskupov nielen na Slovensku, napríklad v dôležitých otázkach legalizácie potratov, eutanázie a ďalších morálne neprijateľných legislatívnych opatrení. Napriek všetkým snahám Konferencie biskupov Slovenska i katolíckych kňazov nemožno v žiadnom prípade generalizovať, že by dnes verejnosť v celej šírke zdieľala názory Katolíckej cirkvi, prípadne, že ich bez výhrady prijíma. Rovnako ťažko a bez zjavnej kladnej odozvy musel znieť hlas katolíckeho episkopátu aj v obdobiach deportácií židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny.
Ďalšou dôležitou okolnosťou, ktorú niektorí historici opomínajú, je otázka informovanosti o tom, čo sa s deportovanými občanmi židovského pôvodu dialo ďalej. Všetky reakcie biskupa Vojtaššáka a jeho rozhodnutia musíme posudzovať z hľadiska úrovne poznania situácie v danom období, teda ešte pred prienikom akýchkoľvek informácií o koncentračných táboroch, nie z hľadiska dnešných poznatkov o holokauste, či plánoch nacistického Nemecka na „konečné riešenie“ židovskej otázky. Až do úteku známej dvojice Vrbu a Wetzlera z Ausschwitzu v apríli 1944 verejnosť o táboroch nevedela nič určité. Dokonca ani týmto dvom očitým svedkom najprv spojenci úplne neverili. Videl som o tom dokumenty v Archíve Ministerstva zahraničních věcí v Prahe, kde sa nachádzajú archívy Československej exilovej vlády v Londýne. Koncentračné tábory sa dlho považovali len za tábory sústreďovacie (koncentrovať znamená sústreďovať), prípadne pracovné. Dnes už vieme, čo sa, žiaľ, dialo. Musíme si však uvedomiť úroveň rýchlosti šírenia informácií a ich overovania počas druhej svetovej vojny. Som presvedčený, že biskup Vojtaššák o plánoch na likvidáciu Židov nevedel. A verejne známym perzekúciám židovského obyvateľstva sa snažil na svojom poste zabrániť nakoľko mohol.
S Mgr. Vladimírom Olejníkom sa zhováral Mons. Anton Tyrol